Ako deti pritiahnuť k angličtine?

Ľudia sa ma často pýtajú, ako motivovať svoje deti k učeniu angličtiny, keď to u nich doma vyzerá skôr ako: úloha napísaná, známka z testu opravená a tam to hasne. No všetkým je jasné, že tadiaľto cesta k plynulosti nevedie.

A preto zvyknem odpovedať protiotázkou: Aký máte vzťah k angličtine vy, rodičia?

Jazyk ako užitočný nástroj

Na nedávnej Erasmus+ mobilite v Rige, na ktorú som vzala celú rodinu, môj štvorročný syn sledoval, ako komunikujem s miestnymi v angličtine. Vysvetlili sme mu, že oni hovoria svojim jazykom, ktorému nerozumieme, a oni zasa nerozumejú tomu nášmu. Ale keďže všetci vieme anglicky, dokážeme sa dohovoriť. Hneď nato sa ma spýtal: „Mami, a môžeš ma tiež naučiť anglicky?“ (Asi si nevšimol, že na tom už dávno nenápadne pracujem. 😄)

Deti potrebujú vidieť, že jazyk má praktické využitie. Že nie je len o škole, testoch a biflení slovíčok.

Deti pozorujú, ako sa učíme my

Keďže angličtinu vyučujem a často sa pohybujem online v medzinárodnom prostredí, moje deti ma pravidelne počujú hovoriť po anglicky.

Zaujímavejšie však pre ne bolo, keď ma počuli rozprávať taliansky a nemecky s mojou lektorkou. 9 ročná dcéra bola paf – zjavne si ihneď všimla, že to nie je plynulé a že sa celkom trápim. 😆 Ale videla, že sa aj tak snažím a komunikujem, a to bol pre ňu veľmi silný moment – uvedomila si, že ani ja nemám všetky jazyky na rovnakej úrovni, no to mi nebráni rozprávať.

Deti potrebujú „vlastniť“ svoje učenie

To znamená, že majú možnosť rozhodovať, čo, ako a kedy sa budú učiť. U nás doma sa napríklad bežne stane, že dcéra sama navrhne, že si pozrie seriál v angličtine. Máme dohodu, že okrem spoločných filmových piatkov sa doma telka pozerá hlavne v angličtine. Nie je to diktát, je to spoločné rozhodnutie - vedia, prečo je to dôležité (viď bod č.1).

Často ma tiež sami zavolajú, že si chcú čítať knižku po anglicky. Môj tip – série First Experiences a Farmyard Tales od Usborne: tenučké knižky, farebné obrázky s množstvom podnetov na opis, málo textu, veľká spokojnosť. Plus malá kačička, ktorá sa schováva na každej strane inde (perfektné na použitie predložiek miesta).

Deti si vyberajú, čo ich zaujíma

V Lotyšsku sme nemali žiadnu ambíciu, aby sa deti učili lotyšsky, ale nejako ich to začalo spontánne zaujímať. Dcéra si dokonca založila vlastný zošit, vyzdobila si ho a začala si zapisovať frázy, ktoré sa jej zdali zaujímavé alebo užitočné. Naučila sa, že nestačí pozrieť si slovo v prekladači – že si treba vyhľadávať celé frázy, a že je nutné informácie overovať (nie všetko z internetu sedelo – konzultovala som to so známou žijúcou v Rige). Takisto že keď sa s frázou stretne opakovane a v rôznych kontextoch, jednoduchšie si ju zapamätá.

Neviem, či sa k tomu niekedy vráti, no minimálne už má základné návyky, ktoré môže v budúcnosti použiť pri učení sa nielen jazykov.

Zmysluplný úspech – nie (len) jednotky v škole

To, že dieťa dostane jednotku za preklad článku z učebnice, ešte neznamená, že vie jazyk použiť. Ale ak si vie v zahraničí samo kúpiť zmrzlinu, alebo sa pri odchode z obchodu v angličtine poďakuje – to už je iná vec.

Je fajn im ponúkať príležitosti zažiť úspech, a dať možnosť vykomunikovať si niektoré veci samostatne, no je to veľmi individuálne a netreba na to príliš tlačiť. Napríklad moja dcéra je veľmi tichá a nesmelá. Pre ňu bol obrovský pokrok už len to, keď odniesla na recepciu kľúč a povedala „Thank you.“ Keď sa jej kedysi podarilo prehodiť pár slov v angličtine s ubytovateľom na dovolenke a odpovedať na jednoduché otázky o svojom mene, veku a rodine, boli sme z toho paf zasa my. Bolo to v čase, keď ešte ani nechodila do školy – a doteraz je na to pyšná a ženie ju to ďalej. 

Nenechajme školu, aby im to znechutila

Verím, že sa naše školstvo mení k lepšiemu. Poznám veľa učiteľov, ktorí sú toho dôkazom - napr. aj naša pani učiteľka – aj keď by sa o nej dalo povedať, že je „stará škola“, robí to s láskou, s porozumením a rešpektom (a výsledkami).

Ale z toho, čo mi rozprávajú známi, viem, že nie všade je to tak a stále sa v školstve nájdu ľudia, ktorí vedia dieťaťu predmet znechutiť na celý život. Na toto mám len jednu odpoveď – riešte to. Komunikujte s vedením školy, s inými rodičmi, hľadajte riešenia. Neoplatí sa nechať jednu zakomplexovanú osobu, aby dieťaťu zničila vzťah k cudziemu jazyku (poznám takých prípadov viac ako by som chcela).

V poslednom období som absolvovala viacero školení o inovatívnych a humanistických prístupoch vo vzdelávaní a úprimne – najviac by ich potrebovali tí učitelia, ktorí sa ich vôbec nezúčastňujú. Ak niekoho takého poznáte, môžete pre školu odporučiť napríklad kurz Aplikácia prístupu zameraného na potreby žiaka od Learn and Lead Innovation. To je taký základ, ako si to vôbec nastaviť v hlave, keď chcem pracovať s ľudskými bytosťami.

Takže ako teda deti pritiahnuť k angličtine?

Nijako. Netreba ich ťahať, presviedčať, ani ich motivovať sľubmi či trestami. Ono to síce nie je vždy ružové (s oboma deťmi sme si zažili obdobie “Maminka, vypjavaj nojmajne!”), no netreba to tlačiť.

Stačí im ísť príkladom. Ukázať im, že angličtina je súčasť života a učenie je celoživotný štandard. Niečo, čomu sa vieme venovať spolu ako rodina. Obklopiť ich jazykom prirodzene, s rešpektom a dôverou, že si k nemu nájdu cestu sami – keď v tom budú vidieť zmysel.